Duše na cintorínoch

24. listopadu 2015 v 17:19 | Ježiš |  Nebeské dary
Nebeské dary - Duše na cintorínoch.

Sluhovo videnie ako dodatok ku "Kulmu".

25. mája 1841 popoludní.

Píšuci: K. G. L. - Andr. a Ans. K..

Keď slnko zašlo a to v dobe, keď ste na spiatočnej ceste uvideli na oblohe prvú hviezdu a zároveň tiež spozorovali cintorín, na ktorého najvyššom mieste je nedostavaná kaplnka - v tej istej dobe bolo sluhovi na niekoľko minút otvorené oko duše, aby mohol nahliadnuť tam, kde zotlievajú zomrelí a nesmrteľní postupne vstávajú z mŕtvych.

Ako teda videl sluha tento jav? - Aby ste si o tomto videní mohli učiniť názorný pojem, predstavte si pohár naplnený s vodou, v ktorom leží niekoľko kúskov cukru. Pozorujte, ako tu z cukru vystupujú neustále bublinky a dvíhajú so sebou malé hrudky cukru, ktoré sa cestou sčasti rozpúšťajú a tým za sebou zanechávajú akoby chvost na spôsob lietavíc, nerozpustená časť však potom, akonáhle bublinka dosiahla povrch vody, sa opäť od bublinky oddelí a klesne dolu a tam sa buď omnoho pomalšie rozkladá alebo častejšie priľne k novej bublinke a začne s ňou nové "zmŕtvychvstanie".

Rovnako tak si musíte predstavovať duše, ktorých srdce veľmi silno ľpie na svete. Tieto duše uľpievajú ešte veľmi dlho po smrti na hmotnej Zemi a najmä zvlášť rady na mieste, kde zotlieva ich telo. A mnohé pobývajú tak dlho na pohrebiskách nad hrobom svojich tiel, dokým tam už viac nezostane ani jeden atóm z ich tela skrze akt zotlievania.

Keďže duša po smrti tela zostáva stále v spojení so svojím slobodným duchom, ktorého úplné telo sama vlastne tvorí, preto sa aj v príčine slobody vôle, ktorá musí byť večne rešpektovaná, nečiní na tieto bytosti vôbec žiaden nátlak. Ale bývajú z času na čas poučované, môžu však napokon činiť, čo chcú, práve tak ako keď ešte telesne žili na svete.

Hlavnou príčinou, prečo sa duše na cintorínoch takto zdržujú, je zaiste falošné učenie o zmŕtvychvstaní tela. Duše bývajú síce stále poúčané, že do zomrelého tela im už celkom nič nie je a že z neho pre ne po veky vekov už nič nevyrastie a že si ho teda nemusia už viac všímať, než celkom roztrhaného, zničeného kabátu, z ktorého tiež vo všetkej večnosti už nepovstane žiaden nový kabát.

Ale také učenie prospieva týmto bytostiam práve toľko, ako keby ste pri najlepšej vôli chceli nejakému arcimníchovi dokazovať, že Ja by som mohol riadiť a ovládať celú cirkev aj bez viditeľnej cirkevnej vrchnej hlavy, alebo keby ste mu chceli dokazovať, že jeho kutňa nie je ani o vlas lepšia než kazajka najnepatrnejšieho sluhu; alebo keby ste mu chceli dokazovať, že takzvané "relikvie" nemajú žiadnu inú cenu než polozotlené steblo slamy v hromade hnoja. Alebo N.B. keby ste mu chceli dokazovať, že krátka modlitba v duchu a v pravde zo srdca Ma milujúceho brata a aj keby bola len 10 slov dlhá, má nekonečne väčšiu cenu, než 10.000 veľkých omší v reči ľudu zrozumiteľnej, aj keby boli veriacimi hocako dobre zaplatené a slúžené u privilegovaných oltárov milosti.

Pozrite, práve toľko by ste dosiahli v tomto ohľade u takého arcimnícha, ktorý by vás pri vašom vysvetľovaní častoval nie omnoho lepšie, než Mňa častovali Židia pred veľkňazom Kaifášom, keďže Ma považovali za najväčšieho kacíra a za jedného, ktorý má spoločenstvo so všetkými diablami - práve tak sa darí aj učiteľom vyslaným z neba, ak chcú odvrátiť také duše od bludu a dokázať im, že mäso tela na veky vekov nepovstane opäť z mŕtvych.

Až keď nedávno zomrelí počujú také náuky, zhrozia sa a nadmieru zosmutnejú nad tým, že im do budúcna nemá už byť dopriate vrátiť sa do svojich domnelých premenených tiel - z ktorého to dôvodu sa aj v duchovnom svete hlavné vyučovanie uskutočňuje cestou vlastnej skúsenosti.

Keď tieto bytosti postupne spoznajú, že zo všetkých ich očakávaní, z falošnej náuky a z falošnej viery nič nebude, žiadajú si byť vyššími učiteľmi odvedení a to nikam inam než priamo do "neba".

V tom sa im aj ihneď vyhovie. Ale keď sa dostanú do pravdy neba, vôbec neveria, že toto je "nebo", pretože nevyzerá tak, ako si ho falošne predstavovali.

Lebo keď sa tu stretnú s ľuďmi zamestnanými so všelijakými prácami ako na Zemi a to preto, že radosť neba nespočíva v ničom inom, než v činnosti lásky pre druhých a v prospešnom pôsobení pre druhého - keď potom toto uvidia v nebi, začnú často mocne nebo napádať a vravia:

"To by mi bolo pekné nebo, kde by som musel opäť pracovať! Toto som musel k mojej najväčšej neľúbosti robiť na Zemi a robil som to len kvôli nebu! Teraz však, keď som prišiel do neba, mal by som pracovať ako predtým na Zemi a to k tomu ešte večne! Tu je predsa omnoho chytrejšie vrátiť sa ihneď naspäť k Zemi a počkať na mojom hrobe až do posledného súdu, keď moje telo iste vstane z mŕtvych, pretože je to tak písané a tak ma tomu tiež učila veriť svätá rímska cirkev!"

A také bytosti sa ihneď vrátia vo všetkej vážnosti zase späť. - Keď však opäť dospeli na svoje žiadúce miesto, bývajú od čakajúcich krížom krážom opytovaní, čo im vravel svätý Peter, či ich rýchlo vpustil dnu, alebo či museli dlho čakať na určitej lavici čakajúcich, kým sa Petrovi uráčilo ich vpustiť dovnútra.

A tak sa často títo duchovia nechávajú zdĺhavo a zoširoka vypytovať, kým sa vytasia so smiešnou odpoveďou, vo všelijakých smiešnych formách. Tak napríklad hovoria: "Nebo nie je nič iného než sedliacka usadlosť." Alebo: "Nie je to nič než domácnosť sluhov." Alebo: "Nebeské radosti spočívajú v tom, aby človek pracoval viac než domáci sluha" - a viacero podobných výkladov o nebi.

Také výklady však vždy nachádzajú - ako možno ľahko pochopiť - žiadnu veľkú vieru u tých, ktorí v "nebi" neboli. A napriek tomu si predsa mnohí prajú, aby prišli do toho "sedliackeho neba".

Tí, ktorí si to prajú, bývajú učiteľmi (ochrannými duchmi) odvedení a poučovaní o podstate neba. Je im ukázané, že pravé vlastné nebo musí vzísť z nich samých a že vôbec nemôžu prísť "do" neba, ale len nebo do nich skrze živú vážnu vôľu, konať vždy viac dobra a preto sa tiež stávať stále nepatrnejšími, aby bolo možné získať viacej príležitostí každému poslúžiť.

Keď potom takáto náuka zapustila v nich korene a dostanú veľkú chuť druhým všemožne slúžiť a dobre činiť, potom sú učiteľmi znovu odhaľovaní, aby sa mohli za prvé celkom prehliadnuť a dostatočne skúšať svoje nebeské rozhodnutie.

Ak sa tým nájdu byť osvedčenými, že tým ich pravá túžba za nebom zrejme vynikla, stravujúc úplne všetko na pozemskom ešte uľpievajúce, rozchádza sa potom táto nebeská túžba divuplne istým spôsobom na všetky strany a tvorí za prvé zázračne nádhernú cestu a vždy viac a viac sa šíriac nakoniec aj samotné nebo.

A toto nebo sa potom spája s rovnakým nebom už blažených duchov, skoro tak ako sa láska spája s láskou a ako sa spája dobré z lásky s pravým z čistej viery a obrátene, ako sa pravé z čistej viery (spája) s dobrým z lásky.

Pozrite, tak videl sluha počas niekoľkých minút tieto duše vznášať sa rýchlym letom nahor a skoro opäť klesať späť. A toto predstavenie bolo nie nepodobné ohnivej hre takzvaných "rímskych svetiel", ktoré sa tiež svietiace vznášajú, ale vo výške spolovice alebo celkom zhasínajúce, sa obracajú a padajú späť k Zemi - lenže tieto vystupujúce (duševné) svetlá nevyzerajú také ohnivé ako svetla rímskych sviečok, ale ich svetla sa podobá skôr svetlu mesiacom ovieteného mráčika.

Nesmiete si myslieť, že sluha videl ľudské tvary, lebo toto môže len oko ducha - ale videl len zábavnú hru stúpania a padania vzdušne matne trblietajúcich sa oblačných chumáčikov. A toto by ste tiež videli, keby ste tak dlho pobudli na hore.

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama