Určenie hôr

26. listopadu 2015 v 16:00 | Ježiš |  Nebeské dary
Nebeské dary - Určenie hôr.

17. júla 1841 od 15,15 do 19 hod.

Píšuci: Andr. a Ans. H. - Dnes sme obdržali od Pána skrze Jeho sluhu J. L. nasledujúce ako dar, pokiaľ sa týka malej Alpy.

Čo sú Alpy, najvyššie hory a malé pahorky, vyčnievajúce nad skromnú pláň zemského povrchu? - Nič než prach na jablku, ktoré spadlo na cestu obťaženú prachom. Lenže prach ľpie na jablku len voľne, zatiaľ čo hory sú pevné výrastky Zeme. - K čomu by sa teda mohli hory prirovnať? Azda k prachu na jablku, alebo k výrastkom na orechu, alebo dokonca k bradavičkám na povrchu škrupiny vajca?

Samé sebou tvoria to jedno tak málo ako to druhé. Ale ak vezmete všetky tri dohromady, nájdete na zemi zaprášené jablko, orech a vajce zakaždým a každému zvlášť zodpovedajúce.

Čo však môžeme vziať najprv? - Pozrite, tu bude málo voľby. Ak však vezmete všetky tri zároveň, potom ste natrafili na správnu mieru.

Musí však jablko spadnúť zo stromu, aby bolo zaprášené? Či nemôžu prísť skôr vetry, aby uvoľnili prach z cesty a tak ľahko poprášili jablko visiace pri ceste?

Ale ako je to s orechom? - Utvára sa vnútorný plod podľa záhybov škrupinky, alebo dostáva omnoho skôr pevná škrupinka záhyby od plodu? Tu je iste lepšie, ak sa pozerá na povahu plodu - keďže si predsa každý dáva svoj kabát robiť podľa tela a nie telo podľa kabátu. A tak vychádza účinok z vnútra a nie zvonka dovnútra, keďže pôsobiaca sila má svoje sídlo vždy v centre, ale nie vonku na šatách.

Ale ako je to s bradavičkami na škrupinke vajca - ako vznikajú a prečo tu sú? Sliepka by predsa mohla ľahšie klásť hladko vyleštené vajcia než také, ktorého povrch je posiaty tisícimi bradavičkami. - Nemohli by ste však rovnako tak ľahko a s tým istým dôvodom povedať: "K čomu sú hory na povrchu Zeme? Hladká Zem by sa predsa zrejme ľahšie otáčala okolo svojej osy, než osadená s tak mnohými horami!"

Buď tu však poznamenané, kto by to teda potom mohol na Zemi prinútiť vzduch a vodu ku spoluotáčaniu, keďže ani to ani ono nie je reťazami a povrazmi nepresunuteľne spojené so zemským telesom?

Keby vajce nemalo bradavičky, o čo by sa mohli v znášacom kanále sliepky zvlášť tam súce nárazové a tlačiace nervy oprieť, aby ho dopravili do vonkajšieho sveta. A keď sa vajce nachádza v atmosférickom vzduchu a nemalo by také výrastky - čím by sa malo k ďalšiemu trvalému udržiavaniu životnej látky nasávať jemu príbuzné elektromagnetické životné fluidum a čím by ešte len potom v dobe sedenia na vajciach k sebe priťahovalo ohrievajúcu látku z pŕs sliepky alebo z lúčov slnka alebo rozohriateho piesku?

Keby Zem bola plochou guľou, nedarilo by sa jej na všetkých jej bodoch, nevynímajúc ani body pod rovníkom, omnoho lepšie než vrchu Čimboraso alebo samotnému severnému pólu, kde vládne večne ľad a sneh.

Hory sú však na Zemi tým, čím sú bradavičky na vajci! Nie sú len poháňačmi vzduchu a vody, ale sú ešte omnoho viac nasávačmi teploty. A čo nasajú tepelné látky, to nemôžu prirodzene darovať nikam inam, než len do najnižšie položených údolí a rovín.

Ak sú však niekde rozsiahle roviny príliš ďaleko od hôr, tam nájdete práve tak málo vegetácie, áno často ešte menej, než na najvyšších horských vrcholoch a to z dvojakého dôvodu!

Za prvé, pretože príliš ďaleko od hôr, preto aj príliš málo úrodného tepla! Čo sa však týka pálivej horúčavy na stepiach, nie je to nič iného než cez ne vydýchnutý dusík zo susedných úrodných krajín. Ten síce tiež ako atmosférický vzduch koncentrovane prijíma lúče slnka. Ale ako bolo povedané, také teplo nie je úrodné, ale podobá sa teplu, ktoré pochádza zo žeravého uhlia v uzavretej izbe. Aj keď na zvierací život nepôsobí teda ničivo, pôsobí však predsa, všetko uvádzajúc do záhuby, na život rastlinstva. A nie je príliš ťažké dokázať, že kde niekde prestáva život rastlín, tam aj zvierací život nemá dlhé trvanie.

Sú však aj krajiny, najmä v Afrike a aj v južnej Amerike, kde susedné veľmi úrodné krajiny vydychujú dusík tak silno, že sa potom tento ako plamenné more rozlieva cez rozľahlé stepy a a pustatiny; a čoho tu dosiahne tento plamenný prúd, to je v jeho prirodzenej životnej sfére zničené tak dobre, ako keby to bolo vrhnuté do silno horiacej vápenky.

Ale ešte z iného dôvodu sú také krajiny neúrodné; a to, že majú veľký nedostatok vody. Môže však Zem krížom krážom precestovať a ťažko sa vám podarí nájsť horu, ktorá by nevydala aspoň zo svojho úpätia niekoľko bohatých nevysychajúcich prameňov.

Čím sú teda ešte hory - pričom sú už beztoho "poháňačmi vody a vzduchu" a ako teraz poznáme, sú aj "výrobcami tepla" ? - Sú aj zdrojmi vody a to v dvojakom ohľade. Lebo stoja, ako už bolo viackrát oznámené, všetky nad veľkými vodnými nádržami, poháňajú vody svojím stálym rovnakým tlakom a nezriedka do značných výšok. A toto vedenie vody k povrchu Zeme je prvý spôsob, ako sú hory celkom dobre schopné na najrôznejších bodoch vydať zo seba najbohatšie pramene najčistejšej vody.

Keďže však atmosférický vzduch musí byť rovnako vždy napojený výparmi, ktoré pochádzajú sčasti z nesmierneho éterického mora cestou primitívnej animálnej produkcie, tak sú hory ako polypy v mori vždy ako praví žrúti pripravení, aby k sebe pritiahli a do seba nasali každú k nim sa približujúcu vlhkosť zo vzduchu. Touto "éterickou vodou" býva potom ešte len oživená podzemná voda a podľa vášho chemického výrazu istým spôsobom čistená, aby potom bola dostatočne spôsobilá k nutnému používaniu pre život. Lebo vodu z vnútra Zeme možno práve tak málo používať k životu, ako tú výhradne éterickú.

Nesmiete si však pod "éterickou vodou" zobrať azda dažďovú vodu, ktorá sa objavuje len vtedy, keď sa nejaké mraky najprv dostatočne nasýtili kyslíkom z blízkych hôr; ale čisto "éterická voda" je obsiahnutá nekvapalná vo vzduchu, najmä na horách.

Prvá viditeľnosť "éterickej vody" sa javí v takzvaných "oblačných baránkoch". - Keď sa tieto postupne stávajú elektricky ťažkými, padajú tiež nižšie a nižšie, kým nakoniec sú stiahnuté až ku strednej mračnej oblasti, kde potom už začínajú nasávať kyslík. A keď sa tým potom stanú istým spôsobom aj životne ťažšími, potom klesajú do hmlistej oblasti hôr, ktoré z nich potom začínajú vyťahovať elektrickú látku.

Tu začínajú potom na horách vanúť obyčajne veľmi prudké vetry. A kto by nemohol uveriť, že také vetry nie sú nič iného, než horami z mrakov (alebo omnoho skôr teraz z hmiel) odsávaná elektrina, nech sa len odoberie s takzvaným elektro-sajúcim štítom alebo všeobecne s "elektrickým drakom" na hory a upevní tento štít na siahu dlhej, buď celkom sklenenej alebo dobre pogumovanej tyči a priblíži sa potom, ak má odvahu, k takému štítu, tu ihneď pre poučenie v naozaj bleskovej rýchlosti príde v ústrety silno svietiaci a dokonca na smrť porážajúci dôkaz.

Nuž pozrite, takým spôsobom sú hory v druhom rade aj "vodičmi vody".

Čo sú hory ešte? - nemusíte príliš ďaleko cestovať do vysočiny a mnohonásobné a rozmanité rudy vám ihneď názorne zjavia, čím sú ešte hory! - Totiž sú ešte výrobcami všelijakých kovov.

Odkiaľ prichádza kov do hôr? - Ten prichádza do hôr ako voda zdola a zhora a je v podstate produktom zhora nespočetných lúčov hviezd a zdola produktom za prvé podzemného ohňa a za druhé polarity Zeme na všetkých vrcholoch Zeme, stále si v ústrety vychádzajúcej a sa striedajúcej.

Kovy sú síce rôzne a predsa majú jednu a tú istú základnú príčinu. To už raz inak nejde! Lebo aj na jednej lúke sú rôzne byliny a predsa je všade tá istá Zem, to isté slnečné svetlo a ten istý dážď!

Ľudia to pravdaže nedokážu a nikto nie je schopný jedným a tým istým vrtákom vyvŕtať rôzne veľké diery alebo jednou a tou istou pákovou silou zdvíhať všetky mysliteľné bremená. Nikto nedokáže urobiť a použiteľne riadiť nekonečný vrták, ktorého špička by bola jemnejšia než myšlienka a ktorého posledný slimákovitý závit by siahal cez možne mysliteľnú priestornosť. A rovnako tak tiež nikto nemôže zhotoviť páku, ktorou by mohol zdvihnúť Slnko z jeho centra.

Pozrite, keďže však človek nemôže zhotoviť už dva také jednoduché prístroje, ako by to potom mohol zariadiť, aby vysvetlil, ako môžu z jednej a tej istej príčiny vzísť tak nekonečne rôzne skutočnosti a ako dokázať, že všetky kovy v horách plynú z jedného a toho istého prameňa a predsa sa žiaden nerovná druhému?

Ale Ten, ktorého poznáte, toto veľmi dobre môže a dokáže nie práve nepatrné umenie, v jednom a tom istom kotli pripraviť všetky možné sfarbenia, že keď tam vložíte nespočetné látky, nevytiahnete žiadnu, ktorá by bola jednej a tej istej farby.

Tak je teda ľahké vysvetlenie, keď sa tu objavuje železo, tam cín, inde olovo, striebro, meď, zinok a podobného viacej, že k tomu nepatrí nič viac, než že tu je každej hore ako semienku prepožičaná zvláštna forma a zvláštna vlastnosť, podľa ktorej môže jednu a tú istú látku, ktorú nasáva, veľmi ľahko použiť podľa svojej zvláštnej vlastnosti - ako každé semeno môže jednu a tú istú látku použiť k tomu, čo zvlášť vychádza len z neho.

Kto by toto ešte nemohol pochopiť, ten môže učiniť nasledujúci pokus a vzíde mu ihneď značné svetlo nad jeho ešte omnoho významnejším nerozumom!

Nech vezme nejakú objemnú nádobu, napríklad azda nejaký záhradný hrniec, dá do neho celkom rovnakú pôdu, vloží potom do tejto pôdy rôzne semienka, poleje chemicky rovnakou vodou a čo sa týka rovnorodosti slnečných lúčov, môže byť bez starostí, lebo sú ešte tie isté, aké boli pred niekoľkými triliónmi rokov. Ak potom pozoruje rastliny, ktoré tu vzídu z rôznych semien, potom sa bude musieť presvedčiť, že jeho práca a starosť boli načisto márne. Lebo napriek tomu všetkému sa objaví zo semena karafiátu karafiát so všetkou svojou zvláštnosťou, zo semena fialky fialka, zo semena repy repa, zo žitného semena žitný trs atď., z každého semena príslušná rastlina so všetkými svojimi zvláštnosťami.

Kto len trochu myslí a má vo svojej mysli iskričku života, ktorý pučí nahor a nie dolu, nebude sa musieť ihneď aspoň v sebe samom v tichosti pýtať: "Ale ako je to možné, že z jedného a toho istého lúča svetla a tepla Slnka sa objavujú také nanajvýš rôzne plodiny!? A predsa, keď chemicky skúmam všetky tieto semienka, zisťujem v podstate len vždy jednu a tú istú základnú látku! Áno, i keď každú rastlinu o sebe spálim, zostane mi stále jeden a ten istý popol!

Keď vylisujem zelenú rastlinu, dostanem síce od každej trochu rôzne chutiacu a voňajúcu šťavu. Ale ak rozkladám šťavu opäť chemicky, ukáže sa nakoniec predsa len zase, že všetko vychádza na jedno. A keď príde na môj dobre známy uhlík a základný kyslík, potom sme tiež hotový so svojou ťažkou skúšobnou prácou a musím nakoniec pripustiť, že vo svojom mňa tak slávnym činiacom umení som úplný babrák."

Pozrite, kto po takom pokuse prišiel k tomuto výsledku, ten je už na prahu predsiene! Keď tu zaklope, môže byť vpustený aj keď nie hneď do chrámu, teda aspoň do predsiene. A je lepšie s rovnými končatinami sa nachádzať v predsieni, než čakať ako dnou trpiaci na suchom brehu Siloa, kým sa anjel dotkne vody v rybníku a nasýti ju liečivou silou. Lebo kto tu niečo stratil, učiní lepšie, keď to hľadá, aby to opäť našiel, než aby bezstarostne čakal na jednom mieste, kým sa azda vráti nejaký poctivý nálezca a doručí mu stratený poklad.

Zem je miestom plným hôr, rozsadlín, priepastí, priekop, údolí a rovín a tu a tam ďaleko a široko porastená nepreniknuteľným krovím a húštím. Kto tu má nejaký poklad a nedrží si ho pevne, ako ľahko mu môže vypadnúť. A keď ho stratil, ako ťažko sa dá nájsť na Zemi, ktorá je taká bohatá na temné zákutia! A kto tu niečo stratil a nepovažuje ani za hodné hľadať stratené, ako to azda nájde, najmä keď k tomu ešte má zo seba to nešťastie, že je svetloplachý?

Veru, taký sa nestane omnoho zdatnejším, aj keby tiež vystúpil na všetky najvyššie pohoria Zeme. Lebo ktokoľvek tu stúpa na nejakú horu, musí sa veľmi namáhať, kým dosiahne vrcholu.

A čo je teda odmenou za jeho námahu? Odmenou, ktorú považuje za jedinú hlavnú vec, je ďaleký rozhľad na iné hory, krajiny a miesta - vlastný pôžitok však, ktorý spočíva vo vdychovaní čistejšieho životného vzduchu (v ktorom by mal vlastne považovať hlavnú odmenu za svoju námahu) berie len celkom ľahostajne.

Tak je aj prirodzený človek ustavičným horolezcom svojho vlastného, vysoko velebeného rozumu a šplhá sa od jednej rozumovej výšky na druhú. Kedykoľvek vystúpil na nejakú zdanlivú výšku, domnieva sa byť na najvyššej a najnádhernejšej vyhliadke. Ale keď sa na všetky dosýta vynadíval, príde mu myšlienka: keby len tiež mohol na tie ostatné ďaleké horské vrcholy - tu by sa musela najprv osvedčiť všetok pocit rotrhávajúca vyhliadka. A podľa latinského príslovia jedného múdreho pohana rovnako povie: "Človek predsa môže vo svojej šialenej odvážnosti dokonca dobyť útokom nebo, čo by mi teda malo brániť vystúpiť aj na vrchol tejto vzdialenej hory; lebo až na Mesiac alebo na Slnko ona predsa nesiaha!" - A takto povedané a učinené!

Človek vystúpi aj na tento vrchol pri veľkých ťažkostiach v domnení, že odtiaľ uvidí naraz aspoň polovicu Zeme. Lenže aj tu budú jeho veľké očakávania veľmi málo uspokojené. Lebo táto hora má za sebou už opäť vyššie hory. A tak náš dobyvateľ hôr nevidí už okolo seba opäť nič iného než samé hory, na ktoré, keby to bolo možné, by teraz naraz rád vystúpil.

Tak je tomu teraz s rozumom človeka, stúpa od jednej rozumovej výšky ku druhej. Čo však tu všade vidí? Nič než samé vždy vyššie sa týčiace hory a ľadovce, na ktoré mu nemožno nikdy vystúpiť! A dobre mu, keď to skrze svoje dlho trvajúce šplhanie rozumu priviedol tak ďaleko, že nakoniec sám sebe prizná: Celú Zem nemožno prezrieť zo žiadnej hory; a čím viac kto videl, tým jasnejšie sa mu stáva, že voči tomu, čo by sa ešte mohlo vidieť, videl ešte len toľko, akoby nevidel nič!"

Vám však vravím Ja: "Nie je ťažké očistiť zaprášené jablko od prachu; lebo prach ľpie len na šupke. Ťažšie by bolo hladko vyleštiť orech a veľmi ťažké zahladiť bradavičky na vajci, bez toho aby sa rozbila škrupinka.

Zem však je vpravde "zaprášené jablko"; lebo leží na nej prirodzený praveký prach zrúcanín iných svetov. *1 Ďalej je zaprášeným jablkom preto, lebo je okolo nej na míle ďaleko éterický atómový prach. A za tretie je v duchovnom ohľade tiež neobyčajne špinavé zaprášené jablko, že skrze hustý závoj mračného prachu môže na toto zemské jablko len tu a tam preniknúť skromné svetle veľkého Slnka duchovného sveta.

Zem je ďalej "orechom". Lebo má najprv pre každého svojho obyvateľa niečo poriadne na rozhryznutie. - A opäť je orechom, pokiaľ jej vonkajšia kôra zodpovedá jej vnútornému hrčovitému zloženiu. Podľa tohto hrčovitého zloženia sú prahory tým, čím sú vonkajšie výrastky na orechu. - A ďalej je ešte orechom, keďže každý, ktorý chce vždy na nej vniknúť k vnútornému slobodnému životu ducha, musí najprv odstrániť trpký obal a potom ešte len tvrdú škrupinku, kým ešte len dospeje k živému plodu života.

Zem je tiež "vajcom". Lebo kto chce poznať vnútorné zloženie Zeme, nech uvarí vajce, rozreže ho potom na dva diely, študuje ho silným mikroskopom, tak sa dosť dobre oboznámi s vnútorným zložením svojej Zeme. - A Zem je opäť vajcom, v ktorom sa prirodzeným teplom Slnka rodia rôzne kuriatka. A Zem je ešte tiež v duchovnom ohľade podobná vajcu. Lebo ako vajce len v pokojnom tichom teple objaví plod života, tak bude aj človek len tichým ústraním a teplom svojho srdca ku Mne v sebe samom znovuzrodený, v ktorom to stave sa mu tiež darí ako kuriatku, ktoré tu prerazí svoje vlastné väzenie, živo z neho vyjde a potom bez povšimnutia škrupinku navždy opúšťa.

Taký by mal byť tiež v duchovnom ohľade človek, tak prezrie z každej nížiny ako z každej hory vo vznešenom pocite slobodného života jedným pohľadom nielen celú Zem, ale celú hmotnú a duchovnú Slnečnú oblasť.

Nakoniec nech vám vystúpenie na Alpu poslúži ešte k tomu, že cesta, ktorá vedie do duchovného života, ne je omnoho iná, než cesta na takú Alpu.

Lebo každý sa tu zdiaľky domnieva, že Alpa nie je taká príliš vysoká. Ale keď sa k nej približuje, stráca vždy viac a viac jej vrchol z dohľadu. A ak potom začne stúpať pri päte, považuje tiež už každý najbližší pahorok nemajúci stromy za najvyšší bod Alpy. Ale čím viac prichádza, tým viac sa presviedča, že bude potrebovať ešte pekne mnohé kroky na výstup, kým uvidí na vrchole hory svetlé "triangulačné znamenie večného života", odtiaľ ešte len dospeje k onomu najväčšiemu prekvapeniu, o ktorom skôr nemal ani tušenie.

Všimnite si dobre vo svojich srdciach tento názov. Vezmite si do ruky "vlajku" a dbajte na duchovno, ktoré je tu dané v primeranej náplni života.

Obráťte to a pátrajte v tom a objavíte nielen v horách, ale i v najmenších zrnkách piesku úplne obývané svety! - Amen.

*1 Z planéty kedysi rozpuknutej medzi Marsom a Jupiterom, ktorej väčšie trosky sú známe ako Asteroidy a ktorej prach zrúcanín kedysi dopadol aj na Zem. Viď. Veľké evanjelium Jánovo zväzok VIII., kap. 74-76. Vydavateľ.

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama